Dejiny - Dejiny pod mikroskopom - Hospodárske a sociálne dejiny - Falšovanie mincí


 

Z písomných prameňov o falšovaní mincí v stredoveku

© František Oslanský


V Uhorskom kráľovstve, teda aj na území Slovenska bolo rozhranie 13. - 14. stor. dobou, kedy sa i za falšovanie mincí ujal nekompromisný trest, totiž upálenie vinníka. Nešlo teda iba o stratu všetkého majetku, ale až o život človeka. Previnenie patrilo do trestných činov zahrnutých spolu s falšovaním listín a pečatí pod pojem nevery, zrady (HÚŠČAVA 1936, 3, 8), v latinskom vyjadrení "nota infidelitatis" (BARTAL 1901, 443). Falšovanie mincí mali mať na svedomí predovšetkým viacerí z najmocnejšej šľachty, ktorí si k tomu najímali ľudí znalých veci. Razba falošných mincí v stredoveku podľa doterajšieho poznania mala kulminovať, s medziobdobiami útlmu, predovšetkým v nasledovnom asi nielen 15. storočí (SLIVKA 1992, 65).

Už prvá zachovaná zmienka o falšovaní mincí v písomnom prameni, v donačnej listine kráľa Bela IV. vydanej v Budíne 10. januára 1245, uviedla, že išlo predovšetkým o zradu, zločin urážky majestátu a razbu falošných mincí (super infidelitate et de crimine laese et super fabricatione falsae monetae). Fulcus, syn Šimona bol potrestaný kráľom odňatím Fiľakovského hradu spolu so všetkými hnuteľnými a nehnuteľnými majetkami. Najprv musela byť vynahradená škoda, ktorú vinník Fulcus spôsobil na majetku ostrihomskému arcibiskupovi Štefanovi. Iba potom sa mohlo hradné panstvo od kráľa, ako vyplýva z uvedenej kráľovskej listiny, dostať do rúk magistra kráľovských pivníc, čiže hlavného pohárnika (magistri pincernarum nostrorum), Mórica, syna Mórica za verné služby počas vpádu Tatárov (MARSINA 1987, 148-151, č. 217). Na rozdiel od iných krajín v Európe bol mincový regál v Uhorskom kráľovstve veľmi úzko spojený s osobou kráľa. V neďalekých krajinách však už v 11. - 12. stor. mali v rukách mincové právo mnohé kniežatá, grófi a iní. Zachovalo sa málo mincových privilégií pre svetskú šľachtu, oproti vysokým cirkevným hodnostárom ako boli arcibiskupi, biskupi, opáti, abatyše, pričom nie je isté či mohlo ísť o uzurpáciu. Popritom však mincové privilégia bavorských biskupov v Eichstätte, Freizingu, Salzburgu a Pasove datované dokonca až do 10. stor. boli odhalené ako falzá v 12. stor., keď tvorili dôležitú časť obeživa v Uhorsku kvalitné mince, denáre razené salzburgskými arcibiskupmi v korutánskom Friesachu až do pol. 14. storočia (KLUGE 1991, 63-76; HLINKA-KAZIMÍR-KOLNÍKOVÁ 1976, 124, 142-143; HÓMAN 1916, 289-314).

Ani uvažovanie o denároch ostrihomského arcibiskupa by sa nemuselo javiť úplne nereálne, keďže ako prímas, podobne ako kráľ, mal k dispozícii vlastný správny a súdny aparát, dvor, dvorských hodnostárov so služobníkmi, poddaných, šľachtu, významné výsady, imunity, exempcie, veľké príjmy a rozsiahly pozemkový majetok, ktorý sa až na malé výnimky nachádzal na území Slovenska. Aj najstaršia mincovňa, alebo jedna z najstarších mincovní v kráľovstve, mala byť od začiatku 11. stor. práve v Ostrihome, teda v Esztergome (HUSZÁR 1979, 23; HÓMAN 1916, 312-313; OSLANSKÝ 1990, 364-365, 385-389). Avšak zdôrazňovanie výlučnosti mincového práva uhorského kráľa poukazuje na presadzovanie čo najplnšej panovníckej suverenity. Isté však je, že medzi výsady ostrihomského arcibiskupa patrilo právo podieľať sa na kontrole razby mincí, k čomu patril zvláštny príjem (pisetum), v hodnote 1/48 hrivny (KRISTÓ 1979, 69; TÖRÖK 1859, 311-317, IV./I.; HÓMAN 1916, 109, 469-470; ERDÉLYI 1942, 518).

Od konca štvrtého desaťročia 14. stor., keď vznikali nájomné zmluvy na mincové komory a arcibiskupské desiatky medzi kráľom a komorským grófom, ktorého post trval vždy iba rok a každoročne sa mohol obnovovať, (LAMOŠ 1969, 87) sa vie viac nielen o tom ako prebiehal tiež arcibiskupov dozor nad razbou mincí, ale aj o postupoch proti ich falšovaniu. Kráľ Karol I. Róbert z Anjou vydal vo Visegráde 29. marca 1338 listinu, ktorou magister Frichko, budínsky mešťan spojený s bankovým domom Bardo vo Florencii a bankami v Benátkach, dostal od panovníka na 1 rok do prenájmu mincové komory v Smolníku a v Kremnici spolu s arcibiskupskými desiatkami. Smolnícku komoru s pôsobnosťou na Spišskú, Abovskú, Šarišskú, Zemplínsku, Užskú, Gemerskú, Boršodskú a Hevešskú stolicu mal magister prenajatú za 925 hrivien. Kremnickú komoru, ktorej pôsobnosť zasahovala do Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej a Novohradskej, Komárňanskej i Peštianskej stolice z druhej časti Dunaja, od strany Bratislavskej a Báčskej stolice, zase za 600 hrivien. Nájomca ako komorský gróf v kráľovských mestách, kde sa razili mince, bol povinný mať 2 skrine. V jednej z nich bolo železné náčinie na razbu mincí uchovávané pod pečaťami ľudí ostrihomského arcibiskupa a kráľovského taverníka. V ďalšej skrini mali byť uchovávané prúty na liatie, ale bez nových mincí. Druhá skriňa bola uzavretá pod 3 pečaťami a 3 zámkami, od ktorých mal kľúče komorský gróf, arcibiskupov a taverníkov človek. Skrine mohli byť otvorené len v prítomnosti arcibiskupovho a taverníkovho človeka. Bez ich účasti sa nemohli vyrábať ani mince. Ak komorský gróf bez týchto 2 svedkov, alebo za neprítomnosti niektorého z nich, nechal rozbiť zámky a zlomiť pečate, tak mal byť potrestaný taverníkom ako falšovateľ. Avšak iba vtedy, keď svoju neúčasť obaja svedkovia potvrdili. Všetci zainteresovaní museli byť osobne prítomní obzvlášť pri liatí striebra. Každý týždeň musel človek arcibiskupa a taverníka skúšať ako tavbu 40 viedenských, väčších, ale tiež menších denárov. Takisto to isté množstvo nových denárov, ktoré sa museli dať do užívania. Minciari v kráľovských mestách mali zotrvávať pod mocou a jurisdikciou komorského grófa, aby nemohli byť obviňovaní z razby falošných mincí. S falšovateľmi a ich pomocníkmi sa malo zaobchádzať tak ako bolo v kráľovstve zvykom (OPSA, B-11-115; DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 95-102; BENDA 1982, 205).

Magister Endre Chempeliny uzavrel s kráľom 2. februára 1342 ďalšiu nájomnú zmluvu, s miestom vydania tiež vo Visegráde. Za 1500 hrivien dostal do prenájmu, popri arcibiskupských desiatkoch, mincovú komoru v Srieme (Srem) a v Päťkostolí (Pécs). S pôsobnosťou v stolici Sriem, Báč, Valko, Bodrog, Baraňa, Šomoď, Tolna a Zala. S tým istým datovaním a miestom vydania bola spísaná nájomná zmluva s oravským kastelánom magistrom Hypolitom na mincovú komoru v Kremnici za 800 hrivien, ale zachovala sa len v odpise z doby o takmer dve storočia neskôr. Časti o falšovaní mincí boli uvedené v podstate nezmenené, v porovnaní so zmluvou z r. 1338, ale neboli jediné. Naviac sa uviedlo, že ak by sa z nedbanlivosti ktoréhokoľvek komorského grófa, v určitej stolici, objavila a udržala v obehu falošná minca, pričom sa gróf nepostaral o jej zabratie a zničenie, tak mal byť obvinený, že na území komory dovolil raziť falošné mince. Mohlo sa stať, že komorský gróf nemusel mať dosť síl na odstránenie škodlivého diela falšovateľov. V takom prípade musel gróf, za svedectva arcibiskupovho a taverníkovho človeka, ďalej župana, slúžneho, ako aj niektorej kapituly, zistenú pravdu o zločinoch falšovateľov oznámiť kráľovi a barónom, aby zlo mohlo byť vykorenené (OPSA, B-1-5; DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 106-117). Tretiu nájomnú zmluvu uzavrel s budínskym mešťanom, magistrom Mikulášom Szatmárim (de Zathmar), spojeným tiež s talianskými bankami ako v r. 1338 nájomca magister Frichko, na mincovú komoru v Srieme a Päťkostolí opätovne vo Visegráde 25. marca 1345 už nie Karol I. Róbert, ale jeho syn Ľudovít. Zo svedkov o falšovateľoch mincí vymenovaných v druhej nájomnej zmluve bol vyňatý župan a slúžny (OPSA, B-11-116, DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 118-123).

V r. 1397 sa uskutočnila vizitácia sídelnej Ostrihomskej kapituly na podnet ostrihomského arcibiskupa Jána Kanižaia. Pôsobenie kapituly, ale taktiež i jej majetky a zdroje príjmov, ktoré sa mali možnosť dostať do súvislosti s falšovaním peňazí, mincí, boli od jej zrodu na prelome 10. - 11. stor. úzko a najrozsiahlejšie späté predovšetkým s územím Slovenska. V najvyššej vrstve hierarchie cirkvi v Ostrihome, po arcibiskupstve, nasledovalo veľprepošstvo, lektorát, kantorát, katedrálny archidiakonát, ktorý držal prepošt zo Zelenej Nivy, ďalej Prepošstvo sv. Štefana prvomučeníka na Ostrihomskom hrade, Prepošstvo sv. Tomáša mučeníka na ostrihomskom predvrší, masledovne Nitriansky, Novohradský, Gemerský, Hontiansky, Tekovský, Komárňanský, Šaštínsky a Zvolenský archidiakonát. Vo svojom sídle, Turni, zostal iba turňanský archidiakon. K nehnuteľnému majetku kapituly podľa vizitácie na území Slovenska patril prievoz medzi prístavom pod Ostrihomským hradom spojený s prístavom v Cokote (štúrovský chotár). Okrem prístavu kapitula vlastnila z neho aj mýto. Nebolo tomu inak ani pri lovisku výz a jeseterov na Dunaji pri dedine kapituly Obid. Ako majetky kapituly v Ostrihomskej stolici boli zapísané Nana, Pathach, Malá Tata a najskôr Kamenný Most. V Hontianskej stolici zase Pavlová, najpravdepodobnejšie Malé Kosihy, Hrkovce, Sebechleby a Hontianske Nemce s mlynom a mýtom. Ďalej išlo asi o Domašu v Tekovskej stolici. Menej pravdepodobné je, že išlo o lokalitu v Hontianskej stolici s neveľmi odlišným, alebo totožným názvom pri Hrkovciach, prípadne Ipolydamásd. A nakoniec o rybník Agyakus pri Komárne a Zemianske Sady pri Šintave v Nitrianskej stolici. Značný príjem z desiatkov mala kapitula z Tekovskej stolice, s dištriktami Oslany, Šúšolie a i. Potom z Nitrianskej, Komárňanskej, Ostrihomskej a Bratislavskej stolice. Za večný cenzus prenajala Ostrihomská kapitula dom v Trnave (OSLANSKÝ 1993, 34-36, 45-46; KOLLÁNYI 1901, 72; OSKA, 50-0-0, pag. 24-31).

V širšie formulovanej odpovedi na posledný, štyridsiatydeviaty, bod vizitácie sídelnej Ostrihomskej kapituly, ktorá prebehla v rozmedzí 15 dní, od 24. mája 1397, sa uviedlo, že vyberači kapitulských desiatkov a príjmov (dicatores decimarum et proventuum capitularium), ktorých si kapitula zvolila a vyslala zo svojích radov, mohli byť potrestaní, keď nepriniesli pravé peniaze, mince. Totiž ak sa opätovne a znova stalo, že vyberači, alebo ich služobníci obdržali tak špatné, staré i falošné peniaze, mince (malas, veteres et falsas pecunias et monetas recipiunt), ako aj dobré (bonas). Všetky mince, dobré aj zlé sa však potom pomiešali a také boli odovzdané do ruky človeka, ktorý ich rozdeľoval (ad manus divisoris). Ostrihomskí kanonici (domini de capitulo) z toho dôvodu pocítili už neraz nemalú škodu. Preto bolo ustanovené a určené, aby sa vyberači desiatkov svedomite postarali o prijímanie dobrých, pravých minci či peňazí za desiatky. Nie inak si mali počíňať ich služobníci. Vyberači a ich služobníci nesmeli miešať dobré mince so zlými, falošnými a starými mincami. Ak také mince rozdeľovateľ pri počítaní jemu odovzdaných peňazí našiel, tak bol povinný sa postarať, aby boli oddelené od dobrých. Zmiešané mince boli vrátené tým vyberačom desiatkov, ktorí ich priniesli. Požadované a späť žiadané boli dobré a pravé mince. Ak vyberači desiatkov nechceli vziať naspäť falošné, staré, zlé mince a namiesto nich sa vzpierali dať dobré, tak rozdeľovateľ mohol pristúpiť k trestu. Za každú falošnú, starú a zlú mincu mal dostať z podielu vyberačov desiatkov 2 dobré denáre, mince. A tie odovzdať kanonikom. Rozdeľovateľ mohol použiť aj iný spôsob trestu. Mohol a vlastne musel potom, keď nepoužil prvý uvedený spôsob trestu, zadržať príjmy vyberačov z pozemných a vodných mýt až dovtedy kým neboli nahradené zlé, staré a falošné mince (OSKA, 50-0-0, pag. 15-16, 71, 80-82).

Falošné, staré a zlé mince by boli asi ťažko prijateľné aj pri platení z desiatkov cirkevných osôb počas očakávanej vojny s Turkami. Naviac, keď snem vyhlásený kráľom Žigmundom Luxemburgským 29. septembra 1397 ustanovil odovzdávať desiatky v denároch a nie v plodinách (DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 157, 172-173). Dekrétom kráľa Žigmunda vydanom v Budíne 21. júla 1417 bolo nutné naostatok prijať konkrétnejšie nariadenia, pretože väčšina falšovateľov, razičov falošných mincí a orezávačov peňazí (pecuniarumque abrasores) na rozličných miestach kráľovstva spôsobovala veľké škody kráľovi a kráľovskej pokladnici (fisco nostro regio), kráľovským ľuďom, ale aj ľuďom prelátov, barónov, šľachticov a iných majetných v kráľovstve na príjmoch, desiatkoch, daniach a mýtach. Nebolo dňa, v ktorom by sa nebolo vyskytovalo poškodzovanie. Baróni a šľachta preto ustanovili, že falošné mince a poorezávané peniaze, u kohokoľvek držané a vyskytujúce sa, musia byť vrátené do 20. januára 1418. Každému, o ktorom by sa zistilo, nech už bol akéhokoľvek stavu a pôvodu, že sa opovážil falošné a poorezávané peniaze na určený termín nepriniesť, dokonca ich kúpiť a vyvážať, ten mal byť bez akýchkoľvek pochýb upálený. Ustanovenie dekrétu sa malo v mene kráľa vyhlasovať na trhoviskách a ostatných verejných miestach kráľovstva (DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 235-237).

V Brašove (Brasov) vydal kráľ Žigmund s manželkou Barbarou 17. marca 1427 ďalší dekrét, ktorým bolo prikázané, spolu s jednomyseľným súhlasom prelátov aj barónov, vyhlásiť vo všetkých stoliciach, územiach a miestach kráľovstva, aby všetci obyvatelia a ľudia zdržujúci sa v krajine vedeli, že do sviatku sv. Jakuba, teda 25. júla, majú byť stiahnuté z obehu falošné menšie denáre (falsos denarios minores seu fillerios). Zmiešavanie menšieho denára, ľudovo nazývaného filler, s pravými mincami poškodzovalo kráľovskú komoru. Po 27. júli mali sudcovia a rektori dvora spätí s obchodom, alebo trhmi (iudices presidentes et rectores curie, nundinarum et fororum), ako aj kráľovskí oficiáli vyslaní na rôzne miesta a trhy, využiť svoju právomoc a svedomite vyhľadať všetky neodstránené falošné fillery, zvané tiež aj oboly (omnes falsos obulos seu fillerios). Nájdené falošné mince boli rozbité a také, bez požadovania peňazí, mali byť vrátené tým, u ktorých sa našli. Ak bol niekto po sviatku sv. Jakuba prichytený s úplne falošnou mincou, v množstve prinajmenej 12 denárov, tak mal byť potrestaný trestom aký bol vznesený žalobou. Ten, ktorý medzi 100 fillerov primiešal 10 falošných fillerov, alebo medzi 100 florénov pravých denárov primiešal 10 falošných denárov mal byť zadržaný a potrestaný trestom akým sa trestalo za falšovanie mincí. Falošné denáre mali byť tiež znehodnotené. To isté sa stalo s mincami v nižšej sume, za ktorú sa nepostihovalo a ktoré boli zistené tými istými sudcami, ochrancami obchodu, trhu a miest, ako aj kráľovskými oficiálmi. Bolo sa potrebné postaviť na ochranu novej striebornej mince, pretože poniektorí obyvatelia kráľovstva a obchodníci, rôzneho stavu a pôvodu, sa nepodrobovali už dávnejšie dekrétom a príkazom tak kráľa, ako aj prelátov a barónov. Dokonca sa mnohí opovážili s mincami obchodovať a pod. A malo sa dbať, aby všetci tí, ktorých sa to týkalo napomáhali k udržovaniu správnej hodnoty mincí (DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 248-250, 402-403).

Zo snemu v Budíne vzišiel dekrét z 18. apríla 1444, ktorým sa Vladislav I. z dynastie Jagelovcov usiľoval upevniť kráľovskú moc a obnoviť vnútorný poriadok v Uhorsku. Na pergamenovom exemplári listiny bolo privesených vedľa kráľovskej pečate 218 pečatí prelátov, barónov a ďalšej šľachty, medzi ktorými bol jágerský biskup Šimon Rozhanovský, palatín Vavrinec Hedervári a sedmohradský vojvoda Ján Huňady. V listine sa upozornilo na výskyt nápadnej rozmanitostí mincí, a že z toho vzchádzalo mnoho strát. Pre zamedzenie zmienenej skazy bolo ustanovené, aby nikto z prelátov, barónov a obyvateľov kráľovstva nerazil akúkoľvek mincu a ani raziť dať sa nesmel opovážiť. Mince sa mohli raziť len na miestach, komorách, kde tak bolo zvykom oddávna. Ani sám Vladislav I. si neprisvojoval moc raziť mincu akýmkoľvek spôsobom, lebo akosť mince (lega) nemohla byť zmenená bez vôle a rozhodnutia obyvateľov kráľovstva. Prečin proti ustanoveniu sa rovnal zrade, falšovaniu (MOL Dl 13 827; DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 324-325, 328, 334-337). Už proti Vladislavovi I. mal v zápase o dedičské práva Ladislava V. Pohrobka, syna Albrechta Habsburgského, na uhorský trón najväčšie zásluhy Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý pochádzal z moravskej vetvy nižšej českej šľachty. Napriek tomu bol od 5. júna 1446 pre nedospelosť kráľa poverený spravovaním krajiny najbohatší magnát v zemi, Ján Huňady. Na Jiskrov prístup k vykonávaniu záväzkov iste však poukázal i fakt, že Jiskra razil mince v mene Ladislava Pohrobka, ale Ján Huňady pod vlastným menom (OSLANSKÝ 1995, 53-54, 63).

Ambície Jána Huňadyho sa zjavne ukázali i v dekréte z peštianskeho snemu zo dňa 13. júna 1446, v ktorom Huňady zdôraznil, že ako gubernátor nemá menšiu autoritu než kráľovský majestát. Ján Huňady zároveň vyhlásil svoju vernú službu Svätej korune kráľovstva, ku ktorej mali naďalej zákonne patriť majetky prinavrátené pre vymretie rodu, obvinenie z falšovania listín, razbu falošných mincí, zhotovovanie falošných pečatí, privádzanie cudzej sily do kráľovstva a podpaľačstvo. Majetky nemali mať viac ako 32 usadlostí (triginta due sessiones), a keď bolo usadlostí menej mohli byť darované donáciou. Mestá, mestečká a majetky (civitates, opida et possessiones), ktoré mali nad 32 usadlostí nemohli byť rozdelené tak, aby mali uvedených 32 usadlostí, nemohli byť ani darované, ale mali nerozdelené zostávať Svätej korune. Majetky tých, ktoré boli odňaté za falšovanie listín, razbu falošných mincí a podobne prinavrátené Svätej korune, a o ktorých sa súdne rozhodovalo podľa starých zvykov kráľovstva, nesmeli byť zaberané a darované akýmkoľvek spôsobom (MOL Dl 13 938; DÖRY-BÓNIS-BÁCSKAI 1976, 353-354, 357-359).

Syn Jána Huňadyho, Matej, v kráľovskom dekréte, ktorý vydal v Budíne 28. mája 1462 bol prvý panovník, ktorý presnejšie vymedzil dôsledky previnenia zrady. Kráľ mohol udeľovať majetky previnilcov, ku ktorým patrili tí, ktorí vyhotovovali falošné listiny, alebo ich očividne využívali na súde. Takisto tí, ktorí vyryli falošné pečatidlo, alebo také pečatidlo užívali. Taktiež tí, ktorí razili falošné mince, alebo tieto mince vedome a verejne aj obchodovaním dávali do obehu. Pod prečin zrady bolo zaradených ešte 11 previnení. Bolo to viditeľné postavenie sa proti kráľovi a Korune, zavraždenie najbližšieho príbuzného až do štvrtého stupňa, podpaľačstvo dedín a majetkov, privádzanie cudzích plieniteľov, alebo žoldnierov k rozvráteniu stálosti kráľovstva, ignorovanie súdnych listín a riadných rozhodnutí po predvolaní a odôvodnení. Ďalej porušovanie hodnoverných listín, alebo ochranných listov pokiaľ to bolo jasne dokázané, takisto vydanie hradov a vlastných pánov, zavraždenie, alebo poranenie riadných sudcov kráľovstva. Obzvlášť tých, ktorý boli vo verejnej službe. Nasledovne išlo o zavraždenie odporcu na verejnom či palatínovom súde, herézu, krvismilstvo a zvodcovstvo až do štvrtého príbuzenského stupňa. O vyše 30 rokov neskôr, za rokovania snemu v Budíne, bol 8. júna 1495 vydaný Vladislavom II. tiež z kráľovského rodu Jagelovcov dekrét, v ktorom pod prečinom zrady bolo uvedených znova 14 previnení, ale z väčšej časti doplnených a upravených. Dotýkalo sa to najmä používania falošných mincí vo veľkom množstve, zavraždenia a poranenia príbuzných až do štvrtého stupňa, podpálenia majetku šľachty, poškodenia ochranného listu, vydania pánovho hradu, jeho dobytia, alebo ľstivého zaujatia a to aj pevnosti u hociktorého obyvateľa kráľovstva. Potom zavraždenia, alebo poranenia riadného sudcu, zavraždenia protivníka a žalobcu, ktorý išiel na stoličný, kráľovský a ďalšie súdy. Taktiež išlo o heretikov, ktorí zatratili Cirkev, sprznenie príbuzných až do štvrtého stupňa v prípadoch verejného odsúdenia a vyhlásenia. Nakoniec o zmrzačenie tela a vypichnutie očí, ale s vyňatím bánov, vojvodov a iných urodzených až z pohraničných území (MOL Dl 13 382; DÖRY-BÓNIS-ÉRSZÉGI-TEKE 1989, 121-127; MÁRKUS 1899, 562-566 [Articulus 4.], 590), ktorí nepodliehali trestu. Neustále sa opakujúce útoky Turkov po polovici 16. stor. proti južným častiam kráľovstva naznačovali, že vojna s nimi mohla byť iba otázkou dňa. V takom ovzduší na tolnianskom sneme (in opido Tholnawar) bolo v dekréte Mateja Huňadyho z 29. marca 1463 vyjadrené prianie raziť novú, dobrú a trvanlivú mincu, pričom 100 denárov, alebo 200 obolov malo tvoriť 1 zlatý florén. Minca mala obiehať v celom Uhorskom kráľovstve, ako aj v územných častiach kráľovstvu podmanených. Iná minca nesmela byť prijímaná, nesmela byť nikde v obehu. Prelátom, barónom a šľachte, ktorí by na svojom vlastníctve nechceli prijímať novú mincu mohol kráľ odobrať majetky. Novú mincu kráľ nedovolil nikomu raziť, lebo tak mohol urobiť jedine on. A to na miestach, kde to bolo zvyčajné už dávno. Razičov falošných mincí a tých, ktorí s týmito mincami obchodovali mal kráľ potrestať tak ako sa vždy trestalo (DÖRY-BÓNIS-ÉRSZÉGI-TEKE 1989, 131, 139; KRISTÓ 1994, 679).

Po úspešnom ťažení bosnianských poľných vojsk, medzi októbrom a decembrom 1463, keď bolo naspäť dobytých približne 60 bosnianských pevností, Matej Huňady videl, že nadišiel čas jeho plnoprávnej korunovácie, aby si konečne upevnil vlastné postavenie na uhorskom tróne. Korunovaný bol 29. marca 1464 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) Svätou korunou, ktorá bola vrátená rímskonemeckým cisárom Fridrichom III., keď bol s cisárom uzavrený mier, a kedy prebiehal aj snem. Bol vydaný ďalší kráľov dekrét zo 6. apríla 1464, podľa ktorého mali baróni po prešetrení dať primerane potrestať razičov falošných mincí a florénov, ako aj falšovateľov vôbec (MOL Dl 15 678/1; DÖRY-BÓNIS-ÉRSZÉGI-TEKE 1989, 140, 148). O súvislostiach s potrestaním za falšovanie bolo detailnejšie rozpísané v dekréte Vladislava II., vydanom na budínskom sneme 2. februára 1492. Upozornilo sa, že keby sa na majetku niekoho vyskytli zlodeji, lúpežníci, vrahovia, podpaľači, raziči falošných mincí, falšovatelia listín, scudzovatelia koní, ktorých si žiadal komes a vlastníci ich nevyhnali, mohol potom komes dať tých zločincov pochytať. Mohlo sa stať, že sedliaci vlastníkov, alebo ľudia žijúci na majetkoch vlastníkov sa postavili na odpor proti komesovým ľuďom a zločincov zachraňovali, takže len málo z nich bolo pochytaných. Komes nemal dať ihneď majetok zabrať, ale vyslať dôraznejšiu silu, ktorou by boli zločinci spoločne so sedliakmi pochytaní. Mohlo sa ďalej stať, že oficiáli vlastníka, spoločne so sedliakmi, alebo zvlášť s druhými spoločníkmi mohli odporovať a zločincov nedovoliť zajať. Predsa však mohli sľúbiť, že ich postavia pred súdnu stolicu, pred súd komesa. Po presvedčení komesových ľudí nemal komes majetky vlastníka zabrať. Keby nebolo dovolené zločincov chytiť, postaviť pred súd, tak mal byť majetok zabratý pre dobro kráľovského majestátu. Vlastníkovi, ktorý sa osobne postavil na odpor proti komesovi, alebo jeho ľuďom a zločinci, rebeli či sedliaci neboli pochytaní, ba ani postavení pred súd, bol majetok, na ktorom sa tak stalo zabratý a pripojený pod starostlivosť kráľovskej pokladnice (MOL Dl 39 325; MÁRKUS 1899, 480-482, 534 [Articulus 81.]).

V nariadení budínskeho snemu zo dňa 24. apríla 1523, z dekrétu Ľudovíta II., syna Vladislava II., vyplýva, že nikto, pod hrozbou trestu ako za zradu, podľa toho ako sa odjakživa zachovávalo, nesmel raziť peniaze a ani ich dať raziť. Za previnenie niektorého sedliaka za razbu peňazí mal byť potrestaný jeho zemepán (dominus terrestris) odňatím všetkého majetku v prospech kráľovského majestátu (MÁRKUS 1899, 808, 820 [Articulus 40.]).

V spomínaných písomných prameňoch bolo sankcionovanie za falšovanie najčastejšie spojené s konštatovaním, že sa bude postupovať podľa toho ako bolo zvykom. Falšovanie patrilo pod delikty prečinu zrady, ktorých bolo poznamenaných už až 18 v spísanom zvykovom práve Štefanom Verbócim, prvýkrát vytlačenom vo Viedni ešte r. 1517 (BENDA 1982, 338-339). Počet previnení bol jednak rozšírený o 4 nové, oproti r. 1462 a r. 1495, niektoré previnenia boli snáď precíznejšie formulované a ostatné zostávali v podstate nezmenené. Viac rozpísané bolo už previnenie z urážky majestátu; ak niekto vztiahol zločinnú ruku na osobu panovníka, alebo ukladal o jeho život mečom, travičstvom, ba dokonca sa zmocnil opevnenia, domu, kde sa kráľ nachádzal. Ďalej, kto sa zjavne postavil a vystúpil proti verejnému poriadku, kráľovi a Korune, čo však nemohlo byť uplatňované u toho, kto sa bránil spravodlivo, zákonne. Pri vrahoch a tých, ktorí zranili bratov a príbuzných do štvrtého stupňa boli uvedení výslovne aj otcovrahovia, vrahovia manželiek a manželov. Podobne až do štvrtého stupňa príbuzenstva mohlo ísť o znásilnenie; zneuctenie macochy, smilstvo, potom až spreneveru, scudzenie hradov, zámkov a pevností, ako aj zabitie, zajatie, zbitie, poranenie nielen riadných sudcov kráľovstva, ale taktiež ich zástupcov. Išlo tiež o zavraždenie odporcu v spore, keď išiel na rýchly súd, snem či generálne zhromaždenie vyhlásené kráľovským ediktom. Nasledovne išlo o zavraždenie, zranenie a zabitie kráľovho človeka a človeka kapituly, alebo konventu, ako tiež zapríčinenie straty pohraničných hradov. Taktiež o zaobstarávanie zbraní a potravín Turkom, alebo iným neveriacim, totiž protivníkom či nepriateľom kráľovstva, ale aj o poburovanie proti tým, ako aj zadržiavanie, ozbíjanie tých, ktorí zanechali sektárstvo a vracali sa z Turecka do kráľovstva (MÁRKUS 1897, 76-78 [Titulus 14.]).

Je síce otázne do akej miery sa nariadenia kráľov, prelátov, barónov a ďalších súvisiace s falšovaním mincí mohli skutočne uplatňovať v každodennom živote, ale už iba kráľovské dekréty potvrdzujú, že muselo ísť o značne rozšírený jav. A to aj napriek faktu, že falšovanie mincí, alebo ich nelegálna razba, malo byť potrestané odňatím života, dedičstva všetkých majetkov a majetkových práv vinníkov. O tom za akú veľkú vinu sa falšovanie mincí pokladalo svedčí aj rozdiel medzi zradou a hrdelným trestom (inter notam infidelitatem et sententiam capitalem). Pri hrdelnom treste sa o vlastníctvo, dedičstvo majetkov a majetkové práva neprichádzalo (MÁRKUS 1897, 78-79 [Titulus 16.]).


PRAMENE A LITERATÚRA

BARTAL, A. 1901: Glossarium mediae et infimae latinitatis regni Hungariae. Lipsiae

BENDA, K. (föszerkesztö) 1982: Magyarország történeti kronologiája I. Budapest

DÖRY, F. - BÓNIS, G. - BÁCSKAI, V. (ed.) 1976: Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns 1301-1457. Budapest

DÖRY, F. - BÓNIS, G. - ÉRSZÉGI, G. - TEKE, S. (ed.) 1989: Decreta regni Hungariae. Gesetze und Verordnungen Ungarns 1458-1490. Budapest

ERDÉLYI, L. 1942: Magyarország törvényei Szent Istvántól Mohácsig. Budapest

HLINKA, J. -KAZIMÍR, Š. -KOLNÍKOVÁ, E. 1976: Peniaze v našich dejinách Bratislava.

HÓMAN, B. 1916: Magyar pénztörténet 1000-1325. Budapest

HUSZÁR, L. 1979: Münzkatalog Ungarn von 1000 bis heute. Budapest

HÚŠČAVA, A. 1936: Ján Literát a liptovské falzá. Bratislava

KLUGE, B. 1991: Deutsche Münzgeschichte von der späten Karolingerzeit bis zum Ende der Salier (Ca. 900 bis 1125). Sigmaringen

KOLLÁNYI, F. (ed.) 1901: Visitatio capituli E.M. Strigoniensis anno 1397. Történelmi Tár. Uj folyam II. (Budapest), 71-106, 239-272

KRISTÓ, Gy. 1979: A feudális széttagolódás Magyarországon. Budapest

KRISTÓ, GY. (föszerkesztö) 1994: Korai magyar történeti lexikon (9. - 14. század). Budapest

LAMOŠ, T. 1969: Vznik a počiatky banského a mincového mesta Kremnice 1328-1430. [Banská Bystrica]

MÁRKUS, D. (ed.) 1897: Werböczy István Hármaskönyve. In: Corpus Juris Hungarici. Magyar Törvénytár 1000-1895. Budapest

MÁRKUS, D. (ed.) 1899: Corpus Juris Hungarici. Magyar Törvénytár. 1000-1526 évi törvényczikkek. Budapest

MOL Dl (Magyar Országos Levéltár-Diplomatikai levéltár)

MARSINA, R. (ed.) 1987: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava.

OPSA (Ostrihomský prímaský svetský archív)

OSKA (Ostrihomský súkromný kapitulský archív)

OSLANSKÝ, F. 1990: Pozemkové vlastníctvo Ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku v stredoveku. Hist. Časopis, 38, 364-390

OSLANSKÝ, F. 1993: Sídelná Ostrihomská kapitula a stredoveké Slovensko. Hist. Štúdie, 34, 34-54

OSLANSKÝ, F. 1995: Ján Jiskra z Brandýsa a Slovensko. Hist. Štúdie, 36, 49-67

SLIVKA, M. 1992: Falšovanie mincí na slovenských hradoch. Slovenská Num. 12, Nitra, 53-66

TÖRÖK, J. 1859: Magyarország primása II. Oklevelek. Pest