(www.economy.sk)

TECHNIKA NA SLOVENSKU V ROKOCH 1918-1945

  © Ľudovít Hallon

   Vývoj techniky na Slovensku v medzivojnovom období a nasledujúcich rokoch 2. svetovej vojny predstavuje mimoriadne rozsiahlu problematiku, z ktorej každá jednotlivá oblasť si vyžaduje osobitný systematický výskum. Napriek úsiliu desiatok historikov techniky a hospodárskych dejín sa zatiaľ podarilo komplexnejšie spracovať len niektoré čiastkové otázky tejto problematiky. Nasledujúci prehľad dejín techniky v rokoch 1918-1945 si preto nemôže robiť nároky na úplnosť.

   Prirodzeným stimulom rozvoja techniky a jej aplikačným poľom bol v 20. storočí predovšetkým priemysel. Československo sa po svojom vzniku v roku 1918 zaradilo medzi desať priemyselne najvyspelejších štátov sveta. Podiel Slovenska na celoštátnej kapacite priemyslu však dosahoval v sledovanom období len okolo 8 % . Zmena odbytových podmienok v súvislosti s rozpadom jednotného ekonomického priestoru Rakúsko-Uhorska a s postupným včleňovaním hospodárstva Slovenska do nového ekonomického priestoru ČSR navyše vyvolala nevyhnutný proces reštrukturalizácie priemyslu.

   Sprievodným negatívnym znakom reštrukturalizácie bol zánik časti výrobnej kapacity niektorých priemyselných odvetví. Odvet-via s priaznivejšou perspektívou odbytu si zachovali predvojnový objem výrobnej kapacity. V záujme udržania konkurencieschop-nosti však museli byť podrobené zásadnej prestavbe technickej základne. Hlavnou úlohou technickej rekonštrukcie bolo dokon- čenie mechanizácie a urýchlený prechod k elektrickému pohonu.

   Priemysel Slovenska musel zároveň čeliť vplyvu viacerých ďalších negatívnych faktorov. V 20. rokoch išlo najmä o vleklé dopravné problémy, spôsobené pomalým dokončovaním železničnej siete a vysokými dopravnými tarifami na súkromných železniciach. Výstavba zaostalej cestnej siete výraznejšie postúpila až v posledných rokoch existencie ČSR. Uspokojivé výsledky sa dosiahli v budovaní elektrickej siete a spojov. Priemysel ich však mohol vo väčšom meradle využiť až od konca 20. rokov.

   Na sklonku 20. rokov sa tiež začali objavovať prvé známky novej zakladateľskej vlny v priemysle. Postupné prekonávanie stagnácie celkového objemu výrobnej kapacity priemyslu, umožnené ukončením bolestivého procesu reštrukturalizácie, sa urýchlilo po veľkej hospodárskej kríze rokov 1929-1933. Popredné české koncerny, motivované prísľubom veľkých objednávok od štátu, začali budovať základy nových priemyselných centier, najmä v západnej časti Slovenska.

   Zakladateľská vlna a prestavba priemyslu pokračovala s ešte väčšou intenzitou po roku 1938 v dôsledku prudkej vojnovej konjunktúry a zásluhou niektorých opatrení v hospodárskej politike Slovenskej republiky rokov 1939-1945. Moderná technika, najnovšie technológie a pracovné metódy sa veľmi rýchlo uplatňovali v kľúčových priemyselných podnikoch Slovenska, ovládnutých nemeckými koncernami v rámci plánov veľkoplošnej vojnovej ekonomiky.

   Negatívne stránky reštrukturalizácie priemyslu po roku 1918  sa prejavili najmä v odvetví hutníctva. Strata odbytu na území Maďarska, veľké dopravné vzdialenosti od zdrojov uhlia a konkurencia mimoriadne vyspelého českého hutníctva mali za následok, že podiel hutníctva na priemyselnej výrobe Slovenska klesol do roku 1929 oproti roku 1913 približne z 12 % na 2 %. V prvej polovici 20. rokov bolo zlikvidovaných desať vysokých pecí v rôznych častiach Slovenska, ako železiarske závody v Krompachoch, Zvolene a Trnave.1

   Odvetvie hutníctva železa stratilo väčšinu súkromných podnikov, preto štátna správa v úsilí zachovať aspoň časť pracovných miest udržala a modernizovala za značných finančných obetí hutnícky závod v Tisovci a sústavne stratový komplex železiarní v Podbrezovej, prevzatý od uhorského eráru.

   Výsledkom investičnej akcie v štátnych hutníckych závodoch bola modernizácie a rozšírenie koksovej pece v Tisovci na objem dennej producie 80-90 t. Zároveň prebehla rekonštrukcia železiarní v Podbrezovej, kde v rokoch 1924-1929 inštalovali elektrifikovanú jemnú valcovaciu trať, elektrický vsádzkový žeriav a pristúpilo sa k rozšíreniu jednej zo 7 siemens-martinských pecí. Elektrický pohon systematicky prenikal do jednotlivých oblastí hutníckej výroby, čoho výsledkom bolo zvýšenie počtu elektromo- torov na pohon 8 valcovacích tratí, žeriavov, čerpadiel, ventilátorov a inej techniky v rokoch 1920-1930 asi zo 175 na 500 jedno tiek. Celkový výkon elektromotorov vzrástol za uvedené obdobie zo 7,8 MW na 10,3 MW.2

   Tisovecká huta produkovala železo pre závody v Podbrezovej, kde z neho vyrábali plechy v hrúbke od 4mm do 31 mm. Vyrábali sa aj trubky zvárané na tupo a na osobitnej linke sa Brideovou metódou valcovali rúry s priemerom až 240 mm. V samostatnom oddelení sa zvárali duté telesá a rúry s hrúbkou stien do 26 mm. V závode Piesok bola valcovňa plochého železa, pier a pásov. Okrem štátnych železiarní pracovali v oblasti hutníctva železa už len zastarané prevádzky firmy Coburg na Horehroní a závod firmy Schmidt v Prakovciach.

   Výroba medi a modrej skalice nadviazala na predvojnovú produkciu v elektrolytickom závode v Banskej Bystrici, ktorý bol podrobený rekonštrukcii. Po prvej svetovej vojne odstavené závody na spracovanie medenej rudy v Krompachoch sa opäť spustili do prevádzky v polovici 20. rokov, keď tu nová spoločnosť s prevahou nemeckého kapitálu začala vyrábať meďnatý koncentrát. Antimónová ruda bola zhutňovaná v čiastočne modernizovanom závode v Čučme a vo Vajskovej, kde na jej spracovanie slúžili tri ležaté pece, vykurované uhlím na rošte. Ortuť vyrábala huta v Merníku, elektrifikovaná prostredníctvom francúzskeho kapitálu, ako aj závod firmy Vítkovické banské a hutnícke ťažiarstvo (VBHŤ) v Rudňanoch.3

   Spracovanie rúd s obsahom drahých kovov dosiahlo výraznejší technický pokrok v štátnych závodoch na strednom Slovensku. V Banskej Štiavnici bol počas 20. rokov modernizovaný hutnícky závod na spracovanie koncentrátov. Štát dal rekonštruovať vysokú pec a elektrifikovať rôzne zariadenia, ako výťahy, dúchadlá, rôzne druhy miešadiel, ako aj príslušenstvo modernej rotačnej pražiacej pece, aglomeračnej techniky a ďalších súčastí strojového parku závodu.4

   Prestavbu a postupné oživenie hutníctva prerušila hospodárska kríza na začiatku 30. rokov, keď musel byť odstavený aj posledný vysokopecný železiarsky závod v Tisovci. Do prevádzky bol spustený až v roku 1935 po zásadnej rekonštrukcii. Vysokopecné dúchadlo a parné turbíny závodu pracovali na báze kychtový plynov odoberaných od vysokej pece. Vsádzkové výťahy vysokej pece už poháňali elektromotory. Pri zvýšení výkonu pece o 60 % znížili sa náklady na výrobu tony železa o 30 %.5

   V podbrezovských železiarňach sa po roku 1930 pristúpilo k zväčšeniu objemu oceliarskych pecí. Zváranie rúr vodným plynom bolo čiastočne nahradené elektrickým zváraním. Napriek úsiliu o pozdvihnutie produktivity práce ostával ročný výkon na jedného robotníka železniarní 173 t ocele, kým výkon robotníka v kladianskych železiarňach predstavoval 438 t ocele ročne. Do roku 1938 dosiahla produkcia surového železa na Slovensku 25 % a ocele 35 % úrovne z roku 1913. Po vzniku Slovenskej republiky odovzdala vláda štátny železiarsky komplex do rúk nemeckého koncernu Hermann Göring Werke. Koncern sa zameriaval viac na exploatáciu než na zásadnejšie rozširovanie technickej základne podnikov, preto sa objem hutníckej produkcie pohyboval aj v rokoch vrcholiacej vojnovej konjunktúry len na úrovni rokov 1937-1938.6

   V 30. rokoch úspešne pokračovala výroba ušlachtilých ocelí v Prakovciach. Na základe kapitálových vstupov firmy Poldina huta Kladno do tohto podniku bola rozšírená elektráreň a v roku 1937 začala prevádzku prvá elektrická oceliarska pec na Slovensku s obsahom 0,8 t a spotrebou l až 1,4 kWh/kg ocele.7

   V Krompachoch sa z iniciatívy medzinárodného konzorcia s 50 % účasťou švajčiarskeho kapitálu opäť pristúpilo k zásadnej rekonštrukcii a rozšíreniu závodu na spracovanie medených rúd elektrolýzou, odstaveného počas hospodárskej krízy. Zvýšený dopyt po medi pre potreby elektrotechniky urýchlil výstavbu elektrolýzy v rokoch 1937-1938. K závodu patrila pec s 20 elektrickými dúchadlami a besemerovňa. Celková výroba medi sa v rokoch 1921-1937 zvýšila zo 113 na 609 t a do roku 1941 so stúpajúcou vojnovou konjunktúrou až na 2300 t.8

   Hutníctvo polymetalických rúd na strednom Slovensku bolo technicky zdokonalené novou prestavbou huty v Banskej Štiavnici. Prostredníctvom novej techniky, ktorej mechanické zariadenia mali už mali elektrický pohon, sa podarilo znížiť nežiadúci obsah síry v surovine zo 16 % na 1 až 6 %. Okrem striebra, zlata, olova a medi získaval sa v moderných zariadeniach aj antimón a zinok. Časť výťažku zhutňovacích procesov s obsahom zlata a striebra sa ďalej spracovávala elektrolýzou v Kremnici. V rokoch 1921-1938 vzrástla produkcia striebra z 1454 kg na 8095 kg, zlata z 89 kg na 412 kg a olova zo 128 t na 670 t.9

   Najvýznamnejšia oblasť banského priemyslu, železorudné baníctvo, čiastočne utlmené na začiatku 20. rokov následkom straty odbytu na území Slovenska, postupne zvyšovalo produkciu dodávkami do českých krajín a Maďarska, takže v roku 1929 už dosahovala ťažba skoro 90 % objemu z roku 1913.10

   Predpokladom oživenia ťažby a udržania konkurencieschopnosti bola urýchlená intenzifikácie výroby prostredníctvom modernizácie technickej základne. V železorudných banských závodoch koncernov Banská hutnícka spoločnosť (BHS) a VBHŤ, ďalej v štátnych baniach, ako aj vo väčších závodoch Rimavsko-muránskej- šalgotarijánskej železiarskej úč. spoločnosti (RMŠS) na Gemeri pokračoval proces zavádzania modernej techniky s prevahou elektrického pohonu, prebiehajúci už od prelomu 19. a 20. storočia. V menších závodoch RMŠS, firmy Coburg a ďalších súkromných podnikov ťažiacich v revíroch Markušovce, Smolník, Mlynky, Dobšiná a inde sa modernizácia zameriavala zatiaľ iba na postupné nahradzovanie ručnej práce strojovou a na výmenu zastaranej techniky s priamym vodným a parným pohonom elektrickými strojnými zariadeniami.

   Zásadnou technickou rekonštrukciou prešli v 20. rokoch stredo-slovenské štátne bane na rudy s obsahom rôznych farebných a drahých kovov. Modernizované boli manganorudné závody BHS a VBHŤ na Spiši, ako aj ťažobné zariadenia novootvorených baní na medenú rudu v Krompachoch. Technická úroveň ťažby rudy s obsahom antimónu a ortuti bola čiastočne zvýšená v prvej polovici 20. rokov.

   Medzi najúspešnejšie sféry banského priemyslu po roku 1918 patrilo nerudné baníctvo. Systematicky modernizovaný bol hnedouhoľný banský závod v Handlovej, kontrolovaný nemeckým kapitálom, ktorý vznikol krátko pred 1. svetovou vojnou. V priebehu 20.rokov handlovský podnik plynulo zvýšoval objem ťažby, najmä vďaka tomu, že získal monopol na dodávky uhlia štátnym železniciam.

   Značný rast produkcie zaznamenal štátny podnik na ťažbu ropy v Gbeloch, založený tiež len niekoľko rokov pred vznikom ČSR. V prvej polovici 20. rokov bol zo štátnych prostriedkov rekonštruovaný banský a spracovateľský závod na výrobu soli pri Prešove.

   Technická prestavba baníctva po 1. svetovej vojne v nadväznosti na predošlé obdobie pokračovala v modernizácii vŕtacích prác, horizontálnej a vertikálnej dopravy, ako aj úpravy rúd.

   Ručné a elektrické vŕtanie sa už od začiatku storočia postupne nahradzovalo pneumatickým. Banské závody inštalovali v priebehu 20. rokov niekoľko desiatok nových pneumatických strojov. V roku 1930 boli pneumatické vŕtačky zásobované približne tridsiatimi kompresormi, väčšinou už na elektrický pohon. Výkon kompresorov sa v rokoch 1925-1930 strojnásobil a celkovo dosiahol asi 94 tis. m3/hod. Elektrické kompresory s najvyšším výkonom 14,5 tis. m3/hod. boli inštalované v handlovských hnedouhoľných baniach, kde slúžili aj k ďalším účelom.11

1 Statistická ročenka Československé republiky, 1925 až 1930.

 2 Deset let Československé republiky II. díl. Praha 1928, s. 736- 738; KŘIVANEC, K.: Pamätnica Bratislavského odboru Svazu Českoslov. inženýrů a architektů 1919-1929. Bratislava 1929, s. 88, 312-314; PURŠ, J. a kol.: Dějiny hutnictví v ČSSR. Praha 1986, s. 276-277; ALBERTY, J.: Oceľový chlieb z Podbrezovej. Banská Bystrica 1968, s. 136-137.

 3 GREGOR, M.: Zpráva z inšpekčnej cesty po priemyselných závodoch Slovenska v roku 1937. Archív Slovenského technického múzea v Košiciach /STM/, sig. 346/12768, s. 41-45; BUTKOVIČ, Š.: Po stopách výroby ortuti na Slovensku. In: Ročenka STM. Bratislava 1968, s. 171-172; 179-182.

 4 Sborník Spojeného banského revíru pre Slovensko a Podkarpat- skú Rus I. diel. Bratislava 1938 /ďalej Sborník Spojeného...I./, s. 106-110; Zprávy veřejné služby technické /ZVST/, 17, 1936, s. 274-276.

 5 Sborník stredné Slovensko. Zvolen 1934 /ďalej str. Slov.../, s. 150; ALBERTY, J.: c.d., s. 136-139.

 6 Tamže, GREGOR, M.: c.d., 51-53; Štatistická príručka Slovenska /ŠPS/, 1947, s. 168.

 7 ANDRAŠKO, E.-HAPÁK, P.-MAZÚR, J.: 200 rokov závodu Prakovce. Prakovce 1968, s. 54-56.

 8 Sborník Spojeného...I., s. 119-122; ŠPS, 1947, s. 168.

 9 ZVST, 18, 1936, s. 274-277; Sborník Spojeného...I., s. 246-249.

10 Sborník Spojeného banského revéru pre Slovensko a Podkarpat- skú Rus II. diel. Bratislava 1938 /ďalej Sborník Spojeného...II./, Tabuľky, s. 34.

11, 12, 13 Údaje k týmto poznámkam sú čerpané z prameňov Sborník Spojeného...I. a II.; GREGOR, M.: c.d.; KŘIVANEC, K.: c.d.; str. Slov...; Zprávy státního úřadu statistického /ZSÚS/, 10, 1929, č. 28-30; Elektrotechnická ročenka, 1 až 9, 1926 až 1934.